Na výstavu Ivana Köhlera zavítal aj spisovateľ Ľubomír Feldek

V piatok 21. februára 2014 sa v priestoroch Galérie Čadca v Mestskom dome uskutočnila vernisáž výstavy Maškariády (z minulého storočia), v rámci ktorej prezentuje svoju fotografickú a výtvarnú tvorbu známy žilinský fotograf a výtvarník Ivan Kelly Köhler. Výstava z jeho tvorby sa nekonala náhodou. Zámerom organizátorov bolo tematicky voľne nadviazať na predchádzajúcu výstavu obrazov a plastík Vladimíra Kompánka. Oboch spojilo v minulosti priateľstvo a najmä vášeň pre fašiangy, tradičné ľudové masky a nenapodobiteľnú atmosféru najveselšieho a najbláznivejšieho ročného obdobia. Vzájomne sa v mnohých ohľadoch inšpirovali a dopĺňali, ako to vo svojom príspevku poznamenal aj hosť vernisáže – spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek. S Ivanom Köhlerom ho spája dlhoročná známosť a najmä mesto ich mladosti – Žilina, aj preto veľmi rád prijal pozvanie do Čadce. Spolu s ním prišla aj jeho dcéra – herečka a speváčka Katarína, ktorá spoločne s klaviristom Richardom Šimurkom predniesla pôsobivé šansóny (so skvelými textami Ľ. Feldeka) nielen počas vernisáže, ale aj v rámci svojho viac než hodinového večerného koncertu, na ktorý boli organizátormi výstavy a autorom pozvaní všetci návštevníci vernisáže. Odborného slova na vernisáži, ktorá sa niesla vo veľmi príjemnej, priateľskej a veselej atmosfére, sa ujal kurátor výstavy – historik a teoretik umenia, publicista a pedagóg PhDr. Marián Pauer, dôverne poznajúci Köhlerovu tvorbu. Zaujímavým a zasväteným spôsobom porozprával nielen o jej podobách a vývoji, ale aj o rôznych osudových peripetiách autorovho života. Ivan Köhler svojou nespútanou hravou všadeprítomnosťou a výsostne osobitým šantením počas vernisáže a následného priateľského spoločenského večera v blízkej vinárničke, kde bol výsadným hostiteľom, nenechal nikoho na pochybách, že sú tu čarovné fašiangy a treba sa naplno oddať smiechu, dobrej zábave, spontánnym radovánkam a žartovaniu.

Návštevníci, ktorí v tento podvečer zavítali do galérie obdivovali jedinečnosť, pôsobivosť a výraznú expresivitu autorových fotografií, najmä ich originálne výtvarné a grafické spracovanie. Veľkoplošné farebné fotoobrazy fašiangových ľudových masiek v starých drevených rámoch, čiernobiele i farebné zábery masiek zasadené do kontrastného čierneho poľa a žiarivých rámov, nadrozmerné ľudové originálne masky, „dvojmasky“ novodobých maškár na štýl hracích kariet, krehké masky a maškary „zaliate“ v keramike na dlaždiciach (vystavaných do podoby čadčianskej dominanty - Mestského domu), Black &White (tak trošku strašidelné) zátišie s objektmi – to všetko, ba omnoho viac nájdete v Galérii Čadca na spomínanej, do fašiangového šatu ladenej výstave.

Organizátori pripravili pre návštevníkov vernisáže aj typické fašiangové pohostenie, na ktorom nechýbali ani tradičný chlieb s masťou a cibuľkou, chutná domáca tlačenka či nadýchané voňavé šišky a kapustniaky (napiekla ich etnografka Mária Húšťavová). Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa akoukoľvek mierou podieľali na príprave a realizácii výstavy.

Výstava fotografií a objektov Ivana Köhlera potrvá v Galérii Čadca do 30. apríla 2014. Kurátorom výstavy je PhDr. Marián Pauer. Odborná spolupráca a inštalácia: akad. sochár Jozef Mundier. Pozvánku, plagáty a katalóg k výstave navrhol Peter Ďurík. Garantmi a organizátormi výstavy sú Mesto Čadca a Kultúrne a informačné centrum mesta Čadca. Poďakovanie organizátorov patrí všetkým, ktorí sa akoukoľvek mierou podieľali na príprave a realizácii výstavy.

Galériu nájdete v priestoroch Mestského domu v Čadci, Námestie slobody 30 (vchod je zboku od kostola). Otvorené: Po – Pia  8.00 – 16.00 hod. Vstup je voľný. Kontakt: 041/76 300 14. Srdečne vás pozývame!

IVAN KELLY KÖHLER, fotograf, výtvarník

Narodil sa 13. 7. 1944 v Topoľčanoch. Žije a pôsobí v Žiline.

Má za sebou štyri desaťročia úspešnej fotografickej tvorby. V súčasnosti ju charakterizuje najmä snaha ozvláštniť snímky špeciálnymi fotografickými postupmi alebo grafickými technikami tlače. Vo voľnej tvorbe sa orientuje predovšetkým na dva tematické okruhy: osobnosti džezu (džezová hudba si ho podmanila ešte v časoch štúdia muzikológie na Filozofickej fakulte J. E. Purkyně v Brne a dodnes jej je verný) a fašiangové ľudové masky. Vzťah k džezu sa uňho rozvíjal dvoma smermi – fotografovaním a organizovaním džezových koncertov, najmä v Žiline. K fašiangovým zvykom sa dostal v čase, keď sa usadil v Rajci, kde našiel spriaznenú dušu v akademickom sochárovi a maliarovi Vladimírovi Kompánkovi, s ktorým absolvoval mnohé cesty po Slovensku i debaty v ateliéri. Jeho celoživotná vášeň k maskám a fašiangom ho pred 10 priviedla aj na myšlienku založiť fašiangový karneval v Žiline, dnes známy pod menom Carneval Slovakia. Je nielen duchovným otcom tohto atraktívneho podujatia, ale aj jedným z jeho hlavných organizátorov a vizionárov. K významným tematickým okruhom, ktorým sa vo svojej tvorbe venuje popri fašiangoch, maskách a džeze, sú portréty a autoportréty a zátišia. Veľmi zaujímavé a originálne sú aj jeho cykly fotoobrazov Erotické sny africké, Pruhovaný labyrint (nespočetné variácie na tému zebra), Capriccios Selinan (secesné kamenné hlavy starej Žiliny) a mimoriadne citlivo a dojemne spracovaný cyklus Jude osudy - Spálené krídla mladosti (zobrazujúci židovské ženy a dievčatá deportované do koncentračných táborov – spracované na základe archívnych snímok). Tvorba I. Köhlera bola prezentovaná aj na mnohých autorských výstavách na Slovensku i v zahraničí.

Z katalógu k výstave

Kráľ fašiangovej fotografie

Štrnásti sme sa doňho „obuli“ a on sa z nás elegantne, so šarmom len jemu vlastným, „vyzul“. Reč je o knihe Fotografické radovánky Ivana Kőhlera, ktorá uzrela svetlo sveta pred dvoma rokmi. Stále totiž platí, že nemôžete lapiť nepolapiteľné. Čarodejník, šaman, fotograf, jazzman, výtvarník, organizátor zdanlivo nemožného, bohém,  dlhoročný kamarát a harcovník Ivan Kelly Kőhler je z tohto rodu.  Ako raz povedal Tomáš Mazáč, o niektorých tvorcoch sme si zvykli písať, že „žijú umením“. On okrem toho ešte žije životom na plný plyn a buduje si ho ako umelecké dielo.

Keď pre pár rokmi vybuchla sopka na Islande, sopečný mrak ochromil celý starý kontinent. Na niekoľko dní. Keď sa dakde objaví Ivan, niet pred ním úniku. Nikam. Natrvalo. Profesor Pavol Choma to vyjadril lapidárne: Prežehnajme sa, ide Kőhler...

Upísal sa fotografii, aby mohol fotografovať krásne ženy. Alebo vďaka krásnym ženám sa začal  inšpirovať fotografiou?  Predovšetkým jej zásluhou má čas aj v modernej dobe  minulý rozmer.  Bez zažltnutých snímok by minulosť bola zahalená hmlovým oparom pochybností a nejasností a nepresností. Obraz je svedkom, ktorý neklame. Svetlo je najlepší maliar. Kőhler si s ním tyká. Pozýva ho na koncerty a na jam sessions jazzu.  Verí totiž jeho schopnosti vystihnúť neopakovateľnú atmosféru  tejto muziky, a ako hovorí básnik vycítiť jej úprimnosť, ponornú rieku, ktorej prúd nič nezastaví. Ak treba prehlodá skaly, podomelie piesky,  zhltne hviezdy, rozkotúľa mesiac. Aby ľudia mali k sebe bližšie. Ako ľudia. Aby odložili svoje funkcie a samoľúbosť. Prekážali by im, lebo jazz vraj cíti len ten, kto je zložený z ohňa a nie z vody.

Kőhler ako prvolezec  objavil na slovenskom teritóriu čaro fašiangových masiek. V sedemdesiatych rokoch ho osud zavial do Rajca, kde to cez fašiangy vrie ako nikde inde. Ivan nemohol chýbať.  Zmapoval všetko, dôkladne. Bol kráľom do chvíle, keď jeho ateliér zatopili výkaly z kanalizácie.  Z fašiangových radostí zostala len žalostná kopa smútku. Čo by iných odrovnalo, Kellyho vyburcovalo. Poumýval fotografie a vrátil ich na svetlo Božie.  A stal sa zázrak: zrodila sa „hovnografia“.  Ťažko napodobiteľný smer.  Lenže slovenské sídliská starnú, „expiračná doba“ kanalizácií vyprší, čo potom? Ktovie. Možno sa zrodia nasledovníci.  Ale kráľom bol a bude len jeden: Ivan Kelly Kőhler.

PhDr. Marián Pauer

Epidiaskop, Kompánek a Köhler

Epidiaskop je prístroj, s ktorým som sa po prvý raz stretol ako žilinský gymnazista - keď občas niektorý profesor vydal príkaz: „Prineste z kabinetu plátno a epidiaskop!“ Plátno potom viselo na tabuli a epidiaskopom naň profesor premietal nejaké zväčšené geometrické útvary alebo chemické štruktúry. Darmo boli zväčšené – po maturite som sa pousiloval rýchlo na ne aj na ten prístroj zabudnúť. Akurát, že mi v pamäti uviazlo slovo epidiaskop – no ani to som netušil až do chvíle, kým som ho znova, po rokoch, nezačul.  Bolo to pri jednej z návštev v ateliéri Vlada Kompánka. Chodieval som tam rád, veď Vlado, hoci o deväť rokov starší, bol jeden z mojich najlepších kamarátov, veď aj on bol niekdajší žilinský gymnazista! Stavil by som sa, že podobne ako ja, aj on sa o existencii epidiaskopu dozvedel na žilinskom gymnáziu. Vkročil som teda raz do jeho ateliéru a našiel som Vlada sedieť za prístrojom, pomocou ktorého si premietal na maliarske plátno akési obrázky – a hneď na uvítanie mi hlásil: „Kúpil som si epidiaskop, aby som si mohol premietať Köhlerove fotografie!“ Posedel som si potom vedľa neho ako v kine a spoločne sme obdivovali tie zväčšené fotografie, na ktorých defilovali bláznivé figúry a výjavy, aké sa od pohanských čias až dodnes zachovali u nás hádam už len v Rajeckej doline. „Len sa na to pozeraj!“ vykrikoval Vlado Kompánek. „To, čo Ivan zachytil z tých fašiangoch, to sú už hotové kompozície. Stačí už len, aby som ich obkreslil. Samozrejme, preháňal. Nestačilo len obkresliť, bolo treba ešte pridať to geniálne kompánkovské zjednodušenie, tú jeho farebnosť a atmosféru... No predsa len, na kompozícii viacerých Kompánkových obrazov sa vďaka epidiaskopu podieľalo aj bystré oko Ivana Köhlera – a Vlado Kompánek to nikdy nepopieral. Ak sa na nás díva odkiaľsi z maliarskeho pekla – lebo takí fašiangoví beťári ako Kompánek alebo Köhler nemôžu rátať s tým, že by po smrti prišli do neba – teda ak sa na nás Vlado Kompánek díva, určite aj teraz poznamenal: „Dobre, že si to pripomenul.“

Ľubomír Feldek

(Napísané pri príležitosti otvorenia jubilejnej výstavy Ivana Köhlera v Čadci, 21. 2. 2014)