Hudba, divadlo a slovenské slovo spojili Čadcu s komunitou Slovákov pri Neapole. Čo znamená domov, keď od neho človeka delia stovky kilometrov? Možno práve vtedy stačí slovenské slovo, známa melódia alebo divadelné predstavenie, aby sa človek na chvíľu cítil opäť doma.
Presne taký bol projekt Slovensko moje, otčina moja, ktorý v dňoch 23. – 30. septembra 2026 priviedol umelcov z Čadce do talianskej Caserty a okolia Neapola. Na cestu sa vydali dva umelecké súbory pôsobiace pri Dome kultúry v Čadci – Kysucký komorný orchester pod vedením Juliany Weglorzovej a Detský a mládežnícky divadelný súbor EVA s Evou Matysovou a kolegami.
Cieľ bol jednoduchý, no významný: priniesť slovenskú kultúru medzi Slovákov žijúcich v zahraničí združených v Asociácii zahraničných Slovákov TATRA. Umelecké turné z Talianska iniciovala a kooperovala rodáčka z Čadce Zuzana Vraňáková a čestný občan Čadce Enrico Volpe. Následne projektová manažérka Domu kultúry v Čadci Viera Strýčková napísala úspešný projekt. Vycestovanie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Silný divadelný príbeh a koncerty komorného orchestra
Mladí divadelníci zo súboru EVA uviedli inscenáciu Ja, František. Počas pobytu odohrali predstavenia, ktoré boli nielen umeleckým zážitkom, ale aj príležitosťou stretnúť sa so slovenskou komunitou. Predstavenie veľmi silno zapôsobilo na divákov o to viac, že rok 2026 je rokom sv. Františka, talianskeho svätca.
Príbeh svätého Františka z Assisi priniesol témy dobra, pokory, odvahy a hľadania vlastnej cesty. Témy, ktorým rozumie človek bez ohľadu na to, či sedí v divadelnej sále na Kysuciach alebo v talianskej Kampánii.
Kysucký komorný orchester počas pobytu pripravil slávnostné koncerty, ktoré zazneli v chrámoch Neapolského kraja. A práve hudba sa stala jedným z najkrajších mostov medzi Slovenskom a Talianskom. Pre Slovákov žijúcich ďaleko od boli tóny slovenských hudobníkov nielen koncertným zážitkom, ale aj návratom k známemu prostrediu, jazyku a spomienkam. Okrem rodákov, podujatia navštívili aj talianski návštevníci a nechýbalo ani konzulárne zastúpenie.
Súčasťou projektu boli aj tvorivé dielne. Tie vytvorili priestor na bezprostredné stretnutia, spoločné tvorenie, rozhovory a spoznávanie. Práve v týchto chvíľach sa ukázalo, že kultúrna spolupráca nie je iba o vystúpení na javisku. Je predovšetkým o ľuďoch. O ľuďoch, ktorí si napriek vzdialenosti zachovávajú vzťah k Slovensku, aj o mladých umelcoch, ktorí mohli na vlastnej skúsenosti spoznať slovenskú komunitu žijúcu v zahraničí.
Caserta, kráľovský palác a Sorrento
Popri náročnom umeleckom programe nechýbalo ani krátke poznávanie Talianska.
Účastníci navštívili kráľovský palác v Caserte – Reggia di Caserta, historické centrum mesta a napokon aj malebné Sorrento nad Neapolským zálivom.
Po dňoch naplnených skúškami, predstaveniami, koncertmi, presunmi autobusom, (čo je na samostatnú reportáž😊) a stretnutiami prišiel čas vnímať Taliansko aj inak – cez jeho históriu, architektúru, atmosféru, more a každodenný život.
Kultúra, ktorá spája
Sedem dní prinieslo divadelné predstavenia, koncerty, tvorivé dielne a množstvo osobných stretnutí a tisícky kilometrov v autobuse (3 200km).
No za týmito slovami je oveľa viac.
Je v nich radosť mladých divadelníkov po predstavení. Sústre¬denie hudobníkov pred koncertom. Stretnutia so Slovákmi, ktorí žijú pri Neapole. Rozhovory, úsmevy, spoločné fotografie a chvíle, keď sa človek napriek stovkám kilometrov od domova cíti byť doma.
Projekt Slovensko, moja otčina moja ukázal, že slovenská kultúra môže cestovať ďaleko. A že jej sila nie je iba v tom, čo zaznie na pódiu. Je aj v tom, koho dokáže spojiť.
Čadca a Caserta boli na niekoľko dní spojené hudbou, divadlom a slovenským slovom. Slovensko bolo opäť o kúsok bližšie tým, ktorí ho nosia vo svojom srdci aj ďaleko za jeho hranicami.
Projekt Slovensko, moja otčina moja bol realizovaný s podporou Fondu na podporu umenia.
Autorka textu: Mgr. Viera Strýčková, projektová manažérka Domu kultúry v Čadci
